"R" je pre mediálne ROZHOVORY s nami
Rozhovor so zakladateľkou Goodbye Friends: Andreou Kutlíkovou.
Kým nepochovala sestru, debaty o smrti neznášala. Dnes pomáha ľuďom mať veci na poriadku.
Celý rozhovor nájdete tu: https://zena.sme.sk/c/23439434/kym-nepochovala-sestru-debaty-o-smrti-neznasala-dnes-pomaha-ludom-mat-veci-na-poriadku.html
Andrea Kutlíková stojí za projektom Goodbye Friends. Jej sestra a švagor tragicky zomreli po autonehode, ktorú spôsobil vodič pod vplyvom drog. Sestra, s ktorou si bola veľmi blízka, mala vtedy iba 34 rokov. „Bolo pre mňa dôležité, aby pohreb mojej sestry korešpondoval s tým, ako moja sestra žila, akými vecami a ľuďmi sa za života rada obklopovala. Každý z nás žije odlišný životný štýl, máme radi iné veci, no rozlúčky sú si vizuálne aj obsahovo veľmi podobné,“ vraví Andrea Kutlíková.
Aj táto skúsenosť ju spolu s ďalšími ľuďmi viedla k tomu, že založili projekt Goodbye Friends, ktorého cieľom je prelomiť tabu okolo témy smrti, a tým pomôcť ľuďom lepšie plánovať záverečné obdobie života.
Prostredníctvom ich dotazníkov vedia ľudia čo najpresnejšie sformulovať svoju predstavu o rôznych situáciách, ktoré môžu nastať po ich smrti a pomôcť tak pozostalým v riešení emočne a organizačne náročných situácií.
Všetky rakvy vyzerali ako z filmu o Draculovi
Zomieranie, smrť a všetky veci, ktoré s nimi súvisia, patria medzi najviac tabuizované témy, ktoré väčšina ľudí považuje za nevhodné otvárať. Podľa prieskumu, ktorý pred časom realizovala nezisková organizácia Viaticus, až 58 percent respondentov o svojich želaniach nehovorilo s nikým, 37 percent ich spomenulo svojej rodine a len štyri percentá ľudí o nich informovali lekárov.
O smrti ľudia nerozprávajú z rôznych dôvodov. Viac ako štvrtina respondentov spomínaného prieskumu si myslí, že smrť je ešte ďaleko, takmer štvrtina nechce rozhovorom smrť privolávať, viac ako pätina nechce svoje okolie desiť a ďalšej pätine je rozprávanie o smrti nepríjemné. K nim v minulosti patrila aj Kutlíková.
„Moja sestra sa, napriek svojmu mladému veku, nemala problém o smrti rozprávať. S mamou túto tému vyťahovali napríklad na dovolenke. Neznášala som to, pripadalo mi to úplne strelené a zvyčajne som odchádzala z miestnosti. Ale keď som jej potom organizovala pohreb, bola som veľmi rada, že som toho toľko vedela.“
Podľa Kutlíkovej sa v podobnej situácii ocitne veľa ľudí. "Starší členovia rodiny neraz akoby medzi rečou spomenú, čo by si želali na pohrebe alebo hovoria o vysporiadaní sa s materiálnymi záležitosťami. Hoci je to ideálny spôsob, ako začať užitočnú debatu, veľmi často dostanú spätnú väzbu, aby o týchto veciach nehovorili, veď to predsa nechceme privolať.“
Hoci dobre poznala vkus svojej sestry, pri organizovaní pohrebu bola napríklad konfrontovaná najmä s tovarom, ktorý neodrážal mladého človeka. „Ukázali mi rakvy a všetky vyzerali ako z filmov o Draculovi, zdalo sa mi to celé príliš okázalé a prezdobené. Mala som však šťastie na malú pohrebnú službu s veľmi ochotným pánom, ktorý to chápal a vlastnoručne odstraňoval z rakvy podľa mňa nevkusné zlatenie,“ spomína. Veľa ľudí sa podľa nej zmieri s tým, čo im pohrebné služby ponúkajú a v žiali zabúdajú na to, že ide o službu ako každú inú.
Po smrti blízkeho musíte všetko vybaviť do dvoch týždňov
Kutlíková sestre zorganizovala nielen pohreb, ale aj rozlúčku pre priateľov, na ktorej sa premietali jej fotky, púšťali sa skladby, ktoré mala jej sestra rada. Podnik vyzdobili so sestrinými najlepšími kamarátkami tak, že sa okoloidúci pýtali, či organizujú svadbu. „Viem, že takéto pekné veci by sestru potešili a ja som mala pocit, že som pre ňu ešte mohla niečo spraviť.“
Okrem pohrebu sa však po smrti sestry a švagra rozbehlo veľmi veľa administratívy, ktorá bola o to zložitejšia, že po manželoch zostal ich syn, ktorého teraz Kutlíková vychováva. „Keď vám niekto zomrie, neriešite len emocionálne ťažkú vec, ale aj právne a technicky najnáročnejšiu situáciu v živote. Navyše to všetko musíte spraviť zhruba v priebehu dvoch týždňov.“
Pri neskorších rozhovoroch s inými ľuďmi, ktorí prišli o blízkeho, opakovane zaznievalo, že by im v tej chvíli pomohlo, ak by mali informácie čo, kde a ako majú všetko vybaviť.
„Ľudia, ktorí s nami spolupracujú, si zvyčajne uvedomujú, že po ich smrti prechádza veľké bremeno zodpovednosti na blízkych a presne formulované želania a odporúčania im v tom môžu pomôcť.“
Goodbye Friends funguje na princípe členského, vďaka ktorému členovia získavajú prístup k viacerým službám. Tou základnou je možnosť vyplniť a uchovať tri veľmi podrobné formuláre.
Týkajú sa poslednej rozlúčky, zdravotného stavu a právnych záležitostí.
Okázalý pohreb, o aký blízky nestál
Pri téme poslednej rozlúčky sa presne definuje to, aký druh pohrebu či obradu si človek praje. Vypĺňa preferencie na kvetinovú výzdobu, hudbu, ale aj to, koho na rozlúčku pozvať či nepozvať.
Podľa Kutlíkovej spísanie želaní môže pomôcť napríklad aj tomu, aby rodina nepodľahla tlaku okolia na zbytočne okázalý a drahý pohreb, o aký ich blízky ani nestál. Prípadne povedať aj to, že nemáte preferenciu a budete radi, ak sa rodina rozhodne tak, ako to bude pre nich v tom momente najlepšie.
„Keď je niečo napísané na papieri, ľahšie sa drží toho, čo človek naozaj chcel. Jedna z našich spoluzakladateliek má skúsenosť, že ich babička roky hovorila o tom, že si na pohrebe nepraje kapelu. Keď však zomrela, rodina usúdila, že pohreb bude aj s hudbou. Naša členka sa k tomu roky vracala a bolo jej ľúto, že prianie svojej babičky napokon nesplnila.“
Ďalšou oblasťou sú právne otázky. Dedičské konania u nás môžu trvať aj dva či tri roky a mať v poriadku dokumenty, situáciu zjednodušuje. Ani zďaleka však nejde len o nehnuteľnosti.
„V dnešnej dobe máme napríklad aj digitálny majetok a je dôležité myslieť na to. Pre niektorých ľudí je počas života dôležité, že podporujú nejakú neziskovú organizáciu alebo občiansku iniciatívu a želajú si, aby bola podporená aj naďalej. A samozrejme, sú tu aj veci emocionálnej hodnoty ako knihy alebo šperky, ktoré by ste mohli chcieť darovať priateľom či inštitúciám,“ vysvetľuje Kutlíková.
Aby mali tieto želania právnu relevanciu a silu, odporúča zoznam zaniesť k notárovi.
Pripojiť na pľúcnu ventiláciu a darovať orgány?
Tretí formulár sa venuje želaniam o zdravotnej starostlivosti počas posledných chvíľ človeka. Na Slovensku stále nie je legislatívne ukotvený takzvaný inštitút vopred vyslovených prianí, s ktorým majú pozitívnu skúsenosť aj v okolitých krajinách vrátane Rakúska či Českej republiky. Ide o dokument, ktorý dáva inštrukcie o želanej či neželanej liečbe a tiež to, za akých okolností si neželá predlžovať život.
Z prieskumu postojov k smrti a zomieraniu na Slovensku pritom vyplýva, že sedem z desiatich Slovákov považuje mať spísané pokyny o svojej starostlivosti za veľmi dôležité pre prípad, že by neboli schopní komunikovať. Ak by táto možnosť existovala, spísalo by si ich 59 percent respondentov.
Slovensko kroky potrebné k inštitútu vopred vyslovených prianí prijalo ratifikovaním Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne v roku 1999. Legislatívu, ktorá by vopred vyslovené priania uviedla do praxe, sme dodnes neprijali.
Notárskym overením je však možné určiť takzvaného zdravotného splnomocnenca, ktorý bude o liečbe človeka rozhodovať a komunikovať vtedy, ak to jeho zdravotný stav nedovolí. Najčastejšie ide o manžela, manželku alebo dospelé deti, no Občiansky zákonník umožňuje o zdravotnej starostlivosti stanoviť notárskym overením kohokoľvek.
Dotazník Goodbye Friends rieši pri zdravotnej starostlivosti aj otázky pripojenia na umelú pľúcnu ventiláciu, darovanie orgánov či spôsob paliatívnej starostlivosti.
Dotazníky vznikali na základe zhruba tridsiatich kvalitatívnych rozhovor s ľuďmi, ktorí prišli o blízkeho.
„Snažili sme sa, aby to boli ľudia z najrôznejších sociálnych skupín a mali skúsenosti s rôznymi druhmi úmrtia blízkych. Otázky sme tvorili s psychológmi a dbali sme na to, aby boli dostatočne citlivé,“ vysvetľuje Kutlíková. Vedenie týchto rozhovorov bola práve jej úloha. Po sestrinej smrti absolvovala niekoľkomesačný kurz smútkovej terapie a v oblasti straty a smútenia sa ďalej vzdeláva.
Hovoriť o smrti môže zlepšiť život
V súčasnosti sú členmi Goodbye Friends aj ľudia v terminálnom štádiu rôznych ochorení, ktorí svoju situáciu riešia s pochopiteľnou urgenciou, o okolnostiach o svojej smrti a o udalostiach po nej uvažujú veľmi definitívne.
Podľa Kutlíkovej nie je zriedkavé, že aj ľudia s ťažkým ochorením, ktorí chcú o svojom odchode hovoriť a do nejakej miery ho naplánovať, sa stretávajú s rovnakým nepochopením alebo odmietnutím ako ľudia bez smrteľnej diagnózy. Ukazuje to, ako veľmi tabuizovaná tá téma je a zároveň, že blízky často nevedia tento fakt prijať.
„Členstvo má však zmysel aj pre ľudí, ktorí nie sú v tejto situácii. Môžu si byť istí, že ich želania doručíme ľuďom, ktorých poveria a zároveň sa k nim môžu priebežne vracať a meniť ich. Ak sa napríklad niekomu zmení finančná situácia alebo iné okolnosti, ktoré vedú k inému pohľadu, všetko to môže v dotazníku zmeniť,“ približuje Kutlíková flexibilitu ich systému.
Ako svoje najväčšie poslanie ale vníma odtabuizovanie témy smrti a zomierania. „Máme z nej prirodzene strach aj preto, že nad ňou nevieme mať kontrolu, takto vieme mať kontrolu aspoň nad niečím s tým spojeným. Smrť so sebou prináša často obrovskú osamelosť, prechádzate si niečím novým, neviete čo skôr a často vaše okolie netuší ako a či sa s vami rozprávať.“ Nielen pre členov má a bude mať projekt postupne k dispozícii aj množstvo doplnkových materiálov, literatúry, článkov, zoznamov a aj podujatí a možnosť konzultovať svoje ťažkosti s odborníkom.
Podľa jej vlastných slov možnosť rozprávať sa o podobných veciach je nesmierne zbližujúca.
„Spomedzi rozhovorov, ktoré som absolvovala pri vzniku Goodbye Friends, boli asi len traja ľudia, ktorých som predtým osobne poznala, ale po rozhovoroch som mala pocit, že to je niekto veľmi blízky. Keď sa s niekým rozprávate o strate blízkeho a o vlastnom vnímaní konečnosti, dozviete sa o ňom naozaj veľmi veľa, lebo sú to často témy, o ktorých ste sa nikdy s nikým nebavili. Naším cieľom nie je, aby sme sa všetci od ráno do večera rozprávali o smrti, ale aby sme si v niečom prostredníctvom smrti dokázali zlepšiť život.“
